JAKUB SA STRETÁ S EZAUOM (Gn 32)

            Keď Jakubova manželka Ráchel porodila svojho prvého syna, Jakub sa rozhodol pre návrat do vlasti. Od svokra Lábana si vyžiadal diel majetku, ktorý sa po jeho príchode do tejto rodiny značne rozmnožil. Stávame sa svedkami obojstrannej súťaživosti Jakuba i Lábana v podvádzaní. Zaujímavý je postoj Jakubových manželiek Ráchel a Lie k otázke majetku. Hoci v otázke detí boli sokyňami, v otázke dedičstva stoja na strane manžela proti svojmu otcovi. (Gn 31, 14-16)

            Po odchode od Lábana sa Jakubov zrak upriamuje už len na Zasľúbenú zem a v mysli sa zaoberá starosťou, ako dopadne jeho stretnutie s Ezauom, ktorého pred rokmi podviedol. Vyslal teda poslov k bratovi Ezauovi a dal im nariadenia, ktoré sa začínajú vetou: „Takto poviete môjmu pánovi Ezauovi: ,toto hovorí tvoj služobník Jakub...´“ (32,5) Niektorí exegéti v Jakubovom spôsobe vyjadrovania vidia črtu pätolizača a pokrytca, iní upozorňujú na to, že označenia „môj pán“, „tvoj služobník“ boli v tom čase na Blízkom východe bežným zdvorilostným vyjadrením úcty k druhému.

            Keď sa Jakub dozvedel, že Ezau k nemu prichádza so štyristo mužmi, zľakol sa a bolo mu úzko. (32,8) Úprimne volá k Bohu a prosí o ochranu. V tú noc (snáď vo sne – sen v Biblii často býva miestom Božieho navštívenia) Jakub zápasí pri potoku Jabok so záhadnou bytosťou. Neskôr Jakub túto postavu identifikuje ako Boha. Rovnako aj Abrahám nespoznal hneď v pocestných samotného Pána.

            Boj Jakuba a bytosti trvá až do východu zornice, teda do momentu, kedy je čiastočne tma a čiastočne svetlo. Existencia tmy a svetla zároveň symbolizuje Jakuba, ktorého charakter má tak veľa svetla a tak veľa tmy a tiež krajinu, kde sa boj udial – Jordánsko, ktoré je čiastočne krajinou svätou a čiastočne pohanskou. Boh sa spočiatku pre Jakuba javí ako nepriateľ, ktorý ho napáda a vyzýva k boju. Jakub - až keď vstúpi do zápasu s ním - rozpozná za maskou nepriateľa Pomocníka.

            Muž zasiahol jeho bedrový kĺb a pri zápasení sa Jakubov bedrový kĺb vykĺbil. (32,26) Len s „polámanými“ ľuďmi môže Boh začať niečo nové. Jakub povedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!“ (32,27) Prvé požehnanie od otca dostal Jakub podvodom, druhé požehnanie – ako vidíme – si vymáha silou. Namiesto požehnania tajomná bytosť sa pýta Jakuba na meno. Vyslovenie vlastného mena z Jakubových úst vyznieva ako vyznanie identity. Meno Jakub znamená „Pätár“, „Klamár“ – a takto sa to naozaj tiahne celým jeho životom. Od narodenia, kedy držal svojho brata za pätu, lebo chcel vyjsť z lona matky prvý, cez mládenca až k mužovi.

            Odpoveď, že sa volá Jakub, ho však privádza k opravdivému poznaniu seba a ku pokániu. V tom momente Boh mení jeho meno: „Nebudeš už nazývaný menom Jakub, ale menom Izrael, pretože si bol silný v zápase s Bohom a medzi ľuďmi si mocný.“ (32,29) Izrael znamená „Boží bojovník“. Boh má rád ľudí, ktorí s ním zápasia. Jakub po nočnom boji pri potoku Jabok ostal natrvalo krívať. Ostala mu spomienka na to, ako bojoval s Pánom i poznanie, že ak Boh v boji víťazí, človek neodchádza ako porazený.

            Svätý Augustín v Jakubovi videl podobnosť s Kristom. Aj nad ním zvíťazili Židia a zabili ho, ale v skutočnosti on, ktorý zomrel, premožený nebol.

            Predtým, ako prežil Jakub tento nočný boj so samotným Bohom, nechal Jakub kráčať pred sebou celú rodinu a on sa zbabelo zdržiaval vzadu. Teraz, po stretnutí s Pánom, sa sám stavia na čelo zástupu a kráča v ústrety Ezauovi. Za ním kráčajú otrokyne Bilha a Zilpa so svojimi deťmi, potom menej milovaná Lia so svojimi deťmi a nakoniec milovaná Ráchel so synom Jozefom. Jakub pudovo chráni to najcennejšie. Rozumne nechal kráčať matky so svojimi deťmi, pretože vedel, že materinská láska každú z nich podnieti k tomu, aby v prípade boja vyvinuli maximálne úsilie pre záchranu svojich detí.

            Opis stretnutia bratov naznačuje zmierenie, ale aj istý odstup, ktorý si od seba zachovali. Jakub sa vrátil do svojej vlasti po dvadsiatich dvoch rokoch.

            Jakub je sústredením všetkých negatívnych čŕt židovstva. Abrahám a Izák nie sú typmi Žida, je ním až Jakub. Mnohým sa sprotivil, ale Boh ho mal rád a nechal na ňom spočinúť svoje požehnanie.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Biblické ženy Starej a Novej zmluvy)